Jedného jarného dňa pricestovala 26-ročná Biljana do Belehradu a chcela rodičom oznámiť radostnú novinu. Len niekoľko dní predtým zistila, že je tehotná a v tajnosti sa vydala za svojho priateľa. Hoci jej bol zrejmé, že rodinu tým zaskočí, zároveň očakávala, že im správa urobí radosť a tešila sa na spoločnú oslavu. Nové správy mal však aj Biljanin otec Mićo Stanišić a týkali sa jeho samotného. Ráno toho dňa v marci 2005 haagsky tribunál pre bývalú Juhosláviu oznámil, že je obžalovaný zo zločinov proti ľudskosti. Bol obvinený zo zodpovednosti za krutosti, ktorých sa dopustili srbské ozbrojené zložky počas bosnianskej vojny v roku 1992, keď zastával funkciu ministra polície bosnianskych Srbov.
„Bol to najhorší deň v mojom živote,“ spomína Biljana.
TEXT: Tanja Matic
Za preklad ďakujeme Martinovi Sokolovi z jazykového centra the Bridge.
Zatiaľ čo otec obvinený z prenasledovania, vraždenia a mučenia bosnianskych Moslimov a Chorvátov strávil prvú noc v holandskej cele, Biljana celý večer preplakala doma. Podľa záverečného znenia obžaloby, ktorá bola proti nemu vznesená, nezabránil vojnovým zločinom s následkom viac než 1700 usmrtení.
O osem rokov neskôr boli spolu s ďalším bývalým vysokým dôstojníkom odsúdení na 22 rokov odňatia slobody za účasť na „spoločnom zločineckom podniku“ vedúcich predstaviteľov bosnianskych Srbov s cieľom „trvalého odstránenia bosnianskych Moslimov, bosnianskych Chorvátov a ďalších nesrbských národností z územia plánovaného srbského štátu.“ V súčasnosti čaká na výsledok odvolania proti rozsudku.
Biljanin prípad však zďaleka nie je jediný. Na celom Balkáne možno nájsť desiatky rodín, ktorých otcovia boli obvinení haagskym tribunálom za krutosti spáchané počas občianskych vojen na Balkáne v 90. rokoch minulého storočia.
Keď sa rozpadla bývalá Socialistická federatívna republika Juhoslávia, Srbi, Chorváti, Bosniaci a etnickí Albánci sa chopili zbraní a odštartovali sériu vzájomných a súvisiacich konfliktov, počas ktorých zahynulo viac než 130 000 ľudí a ďalšie milióny boli nútené opustiť svoje domovy.
Medzinárodný trestný tribunál pre bývalú Juhosláviu (ICTY) v holandskom Haagu bol založený Organizáciou spojených národov v roku 1993, aby sa zaoberal najzávažnejšími trestnými činmi spáchanými počas občianskych vojen na Balkáne. Ide o prvý medzinárodný tribunál pre vojnové zločiny od čias Norimbergu a Tokia po 2. svetovej vojne. Obvinili 161 osôb vrátane prezidentov, premiérov, armádnych šéfov štábu, ministrov vnútra a mnoho ďalších vysokých a stredných politických, vojenských a policajných vedúcich predstaviteľov. Doteraz bolo odsúdených 74 a oslobodených 18 osôb. Dvadsať prípadov je naďalej otvorených a to vrátane súdnych procesov proti bývalým vodcom bosnianskych Srbov Radovanovi Karadžičovi a Ratkovi Mladičovi a odvolaní proti predchádzajúcim odsudzujúcim rozsudkom.
Balkánska sieť investigatívnych reportérov (BIRN) vyhľadala už dospelé deti viac než 20 osôb obvinených tribunálom s cieľom zistiť, ako ich život ovplyvnil fakt, že proti ich otcom bola vznesená obžaloba. So zaznamenaním rozhovoru súhlasilo spolu päť rodín (tri srbské a dve bosniacke).
Niektoré z ich názorov odrážajú postoje, aké sú rozšírené v rámci ich etnických skupín. Srbi sú presvedčení, že tribunál je proti nim zaujatý. Na druhej strane Bosniaci tvrdia, že tribunál v snahe čeliť takejto kritike zo Srbska nespravodlivo obvinil niektorých ľudí z ich strany. Každá rodina má však svoj vlastný príbeh.
Šok a pochybnosti
Biljana ani mladšia sestra Bojana nesledovali otcov prípad na Medzinárodnom trestnom tribunáli pre bývalú Juhosláviu tak, ako si to on sám prial.
„Nikdy sme sa pojednávania na súde nezúčastnili, lebo to náš otec nechcel,“ hovorí Biljana, štíhla tmavovláska a úprimná absolventka žurnalistiky, ktorá momentálne študuje na PhD. „Povedal nám, aby sme žili najlepšie, ako vieme a zakázal nám používať jeho prípad ako ospravedlnenie pre osobné zlyhania.".
Biljana tvrdí, že si nedokáže dať dokopy obraz svojho otca ako vojnového zločinca odsúdeného v Haagu s tým, ako ho pozná ona sama.
27. marca 2013 však Biljana spolu s matkou sledovali vynesenie rozsudku v procese so Stanišićom prostredníctvom živého vysielania z haagskeho súdu.
Biljana podľa svojich slov zobrala verdikt s chladnou hlavou, lebo si bola vedomá, že nie je konečný a otec sa určite odvolá. Biljanina matka pritom omdlela, hoci je skúsenou psychoterapeutkou a považujú ju za psychicky najodolnejšiu členku rodiny.
V tom čase 19-ročná Bojana vynesenie rozsudku nesledovala. Neskôr sa od staršej sestry dozvedela, že otca odsúdili na 22 rokov väzenia. Ako prvé jej vtedy napadlo, že dĺžka trestu je približne rovnaká ako celý jej doterajší život.
Bojana sa narodila v roku 1993, keď bosnianska vojna vrcholila. Nielenže sa veľmi podobá na svojho otca, ale má k nemu aj zvlášť blízky vzťah. So sentimentálnym úsmevom na tvári opisuje, ako v detenčnom centre tribunálu celé hodiny presedela otcovi na kolenách, keď ju v náručí uspával.
„Mám pocit, ako by v Haagu hovorili o celkom inom človeku,“ hovorí Bojana, sediac v kresle v byte u svojej sestry. „To, čo hovoria sudcovia, že otec robil iným ľuďom, je presný opak toho, čo nás on sám vždy učil, teda byť dobrým človekom.“
Tribunál má vlastné detenčné zariadenie v rámci väzenského komplexu v tomto holandskom meste. V súčasnosti sú v ňom väznení približne dvadsiati zadržaní. Iróniou je, že vo vyšetrovacej väzbe ľudí súdených za etnicky motivované vojnové zločiny rozdielna národnosť už nie je prekážkou pre sympatie či priateľstvo.
„Sledujeme aj rozsudky ďalších ľudí, ktorých sme tam stretli. Súcítime s nimi bez ohľadu na ich národnosť,“ hovorí Biljana.
Príbuzní zadržaných vrátane rodiny Stanišićových sa pre BIRN vyjadrili, že keď chcú svojim deťom vysvetliť, prečo je ich starý otec v Haagu, vymýšľajú si pre ne rôzne príbehy a prikrášľujú ich svojou vlastnou fantáziou.
Tak si predstavujú, že starý otec je majiteľom hotela s herňou alebo sa presťahoval do zahraničia, aby sa mohol v pokoji venovať maľovaniu. Niektoré z detí sú presvedčené, že ich starý otec je herec, sudca alebo v službách holandskej koruny.
V miestnosti pre hostí v detenčnom centre je malý chlapec, zaujatý automatom na sladkosti, a zdraví každého zadržaného vrátane „starkého Mladića", ako nazýva armádneho veliteľa bosnianskych Srbov z vojnových časov.
Otec na úteku
Zatiaľ čo Stanišić a ďalší sa po obvinení vydali do rúk polície, iní podozriví z vojnových zločinov sa rozhodli pred spravodlivosťou utiecť. Bol medzi nimi aj Goran Hadžić, bývalý politický líder Srbov žijúcich v Chorvátsku, ktorí odmietali uznať vládu novovzniknutého samostatného štátu.
Hadžić je obvinený zo zodpovednosti za vraždy, mučenie a deportácie Chorvátov v rámci kampane za vytvorenie čisto srbskej enklávy.
V júli 2004 počas jedného zo spoločných rodinných obedov Hadžić vstal od stola a odišiel do vedľajšej miestnosti, aby zdvihol telefón. Po chvíli sa vrátil a oznámil, že bol obžalovaný haagskym tribunálom. S každým sa rozlúčil a do hodiny zmizol, ako spomína jeho syn Srećko.
„Mne a sestre povedal, aby sme dávali na seba pozor, že všetko bude v poriadku. Od toho momentu som ho nevidel ani o ňom nepočul až do roku 2011, keď otca zatkli," hovorí Srećko, tichý, 27-ročný študent práva.
Srećko so svojou zhovorčivou matkou Živkou sedia na balkóne rodinného domu v Novom Sade a spomínajú na časy, keď bol Hadžić na úteku. Hovoria o tajných policajtoch prezlečených za čašníkov na svadbe Srećkovej sestry a skorých ranných ozbrojených policajných raziách, keď sa im vyhrážali, že ich nikdy nikto nezamestná, pokiaľ bude Hadžić na slobode. Okrem toho mala rodina zákaz vycestovať do členských štátov Európskej únie.
Srećko však hovorí, že si nikdy neprial otcove zatknutie.
„Zaťali sme zuby a vydržali,“ hovorí. „Musel som súhlasiť s otcovým rozhodnutím, pretože som jeho syn a on to považoval za najlepšie riešenie.“ Podľa vlastných slov Srećko ani jeho matka nevedia, kde sa Hadžić skrýval. Nakoniec ho zatkli v horskej oblasti Fruška Gora asi 30 km od domu ako posledného zo 161 osôb, ktoré tribunál obžaloval.
Prokuratúre trvalo rok a pol, kým dali dokopy všetky fakty v prípade vedenom proti Hadžićovi, ktorého obžalovali v štrnástich bodoch zo zločinov proti ľudskosti a ďalších vojnových zločinov. Je obvinený zo zodpovednosti za smrť viac než tristo ľudí.
Napriek tomu Srećko hovorí, že nepochybuje o otcovej nevine. Ani sa ho nikdy nepýtal, či je vinný alebo nie, už len tá samotná myšlienka mu príde podľa vlastných slov „absurdná“.
Bosna a rovnováha
Štátny úradník a zrelý tridsiatnik Adnan sedí v bare v malom bosnianskom meste Visoko a hovorí o tom, ako stratil toho najlepšieho priateľa, keď v roku 2010 umrel jeho otec. Spomína, ako s ním trávil mnoho času pod basketbalovými košmi a rovnako aj pri spoločných rozhovoroch.
Jeho otec Rasim Delić bol náčelníkom generálneho štábu vtedajšej oficiálnej armády Bosny a Hercegoviny počas bosnianskej vojny. V tejto armáde slúžili najmä Bosniaci, hoci sa v ich radoch objavilo aj niekoľko Chorvátov a Srbov.
V roku 2008 Delića zbavili obvinenia zo zodpovednosti za vraždy desiatok Chorvátov, ale odsúdili ho na tri roky odňatia slobody, ktoré mal stráviť vo väzení za kruté zaobchádzanie s väznenými bosnianskymi Srbmi, ktoré páchali ozbrojené zložky pod jeho celkovým velením.
Adnan spomína, ako cez ochranné sklo vo verejnom hľadisku tribunálu sledoval vynesenie rozsudku, ktorého znenie ho šokovalo. Očakával, že otca vyzdvihne po úplnom zbavení viny a odcestujú späť do Bosny.
„Je to nepochopiteľné. Ako môžu náčelníka armády odsúdiť na tri roky? Buď ho mali úplne zbaviť viny alebo odsúdiť na veľmi dlhý trest. Tri roky? To znie, akoby ste ukradli v Holandsku bicykel,“ spomína Adnan na myšlienky, ktoré mu vírili v hlave, keď sa po vynesení rozsudku prechádzal haagskymi ulicami ako omráčený.
Delić zomrel doma v čase, keď prebiehal proces odvolania voči jeho rozsudku, takže pôvodný verdikt potom vyhlásili za konečný. Adnan je ako právnik presvedčený, že by otca nakoniec oslobodili.
„Keby sa len mohol dožiť tej chvíle a vypočuť si oslobodzujúci rozsudok, hoci by aj hneď potom umrel, žilo by sa mi oveľa ľahšie," hovorí. Adnan trpko znáša, ako sa k jeho rodine zachoval bosniansky štát. Hovorí, že úrady im neposkytli žiadnu finančnú ani logistickú podporu počas procesu vedeného proti jeho otcovi, čo je v ostrom kontraste so Srbskom, kde vláda poskytuje svojim obžalovaným rozsiahlu pomoc, a dodáva, že otca zradil ten istý štát, za ktorý ťažko bojoval a bránil ho.
„Štát sa obrátil k svojmu hrdinovi chrbtom,“ hovorí.
Adnan je nespokojný aj s tribunálom. Je presvedčený, že otca odsúdili pod tlakom, aby dosiahli určitú rovnováhu medzi počtami obvinených na základe ich národnosti. Zhruba dve tretiny obžalovaných pred tribunálom boli príslušníci srbských ozbrojených síl alebo ich spojenci. Pre ostatných v regióne ako aj mnohých mimo neho to často znamená dôkaz, že Srbi boli zodpovední za viac krutostí než ostatní. Na druhej strane, srbskí lídri sa dlhé roky sťažujú a poukazujú tým na zaujatosť súdu voči Srbsku.
Semir, mladý spisovateľ zo Sarajeva, sa vyjadruje v rovnakom duchu. Je presvedčený, že jeho otca Sefera Halilovića obžalovali preto, lebo tribunál cítil povinnosť obviniť viac Bosniakov.
„Nech to obvinenie v Haagu podpísal ktokoľvek, pravdepodobne práve vtedy potreboval nejakého vysokopostaveného Bosniaka,“ hovorí. „Som úplne presvedčený, že išlo o etnické kvóty.“
Sefer Halilović bol zakladajúcim veliteľom armády Bosny a Hercegoviny. Jeho manželka zomrela po výbuchu bomby v roku 1993 a mladiství Semir so sestrou ostali žiť s otcom v kasárňach.
V roku 2001 Halilovića obžalovali zo zločinov proti chorvátskym civilistom v dvoch bosnianskych dedinách, ktoré boli spáchané osem rokov predtým. Semir hovorí, že na ďalšie štyri roky sa život akoby zastavil.
„Prestali sme existovať ako normálna rodina,“ spomína pri obede v jednej z luxusných sarajevských reštaurácií. „Všetky úspory sme dali do otcovej obhajoby. Stal sa z nás taký malý podporný tím na jeho obranu.“
Podobne ako Adnan aj Semir sa sťažuje na prístup bosnianskeho štátu. Hovorí, že Halilovićovi právnici museli požiadať tribunál, aby nariadil bosnianskym úradom vydať obhajobe niektoré úradné dokumenty.
„Obyčajný človek vám nemôže pomôcť inak, než vám podať ruku alebo vyjadriť podporu. Ale štát, ktorý by naozaj mohol pomôcť, ten pomôcť nechcel,“ hovorí Semir, štýlovo oblečený v tričku a saku s hodvábnou vreckovkou vo vrecku.
Podľa Semira zahraniční sudcovia nedokážu pochopiť ich vojnu a má pocit, že prokurátori nemajú záujem odhaliť pravdu, ale len vyhrať prípad. V roku 2005 však tribunál jeho otca zbavil obžaloby a zamietol odvolanie proti rozsudku.
Vina a zodpovednosťMilan Koljanin je vedúci výskumný pracovník Ústavu pre súčasné dejiny v Belehrade a už dlhé roky sa venuje štúdiu vojnových zločinov spáchaných v Srbsku v polovici minulého storočia počas 2. svetovej vojny.
Viac než desať rokov pomáhal dcére šéfa belehradského Gestapa Beate Niemannovej pri hľadaní nových informácií o jej otcovi.
Podľa Koljanina 2. svetovú vojnu a vojnové konflikty na Balkáne po rozpade SFRJ nemožno priamo porovnávať na základe ich rozsahu a dopadu, ale ľudia ako Niemannová a deti obžalovaných v Haagu majú jednu spoločnú, rovnakú skúsenosť - každý z nich žil s otcom, ktorý bol súdený za vojnové zločiny.
Myslí si, že každý syn či dcéra v takejto situácii by si mali nájsť čas a zamyslieť sa nad tým, čo ich otec urobil a čo súd konštatoval, že je pravda.
„Či chcete alebo nie, skôr či neskôr budete musieť k tomu zaujať stanovisko, lebo je to súčasť vašej osobnej a rodinnej histórie,” hovorí Koljanin.
V Berlíne je horúci deň. Na terase Nemeckého historického múzea Beate Niemannová hovorí o svojom živote dcéry odsúdeného vojnového zločinca Bruna Sattlera a miestami sa zdá, že je na pokraji sĺz.
Keď sa v 90. rokoch minulého storočia snažila nájsť dokumenty, ktoré by očistili meno jej otca, ako dúfala, zistila presný opak. Jej otec bol zapojený do mnohých strašných zločinov vrátane rozkazu použiť nákladné vozidlo s jedovatým plynom, v ktorom zabili 700 až 800 Židov držaných v koncentračnom tábore v Belehrade.
„Ja nie som vinná. Nemyslím si, že dieťa dedí vinu, ale cítim zodpovednosť zistiť pravdu o svojej rodine a nemlčať o nej,“ hovorí.
Niemannová je presvedčená, že potomkovia obvinených v Haagu by mali sami pátrať po pravde aj v tých prípadoch, v ktorých boli ich otcovia zbavení obžaloby.
„Môj príklad je toho dôkazom,“ hovorí a vysvetľuje, že západonemecký súd jej otca vyhlásil za nevinného potom, ako ho odsúdili a uväznili v bývalej Nemeckej demokratickej republike.
Niemannová ľutuje, že svoje pátranie po pravde nezačala skôr a dúfa, že deti obvinených z bývalej Juhoslávie nebudú čakať tak dlho.
„Dospelé deti by mali vedieť a zaujímať sa o to, čo sa dialo v ich rodinách,“ hovorí.
„Ja som zistila pravdu až dosť neskoro, mala som vyše 50 rokov,“ dodáva. „Bolo to príliš neskoro, takmer celý život som žila s nepravdou.“
Niemannová ešte aj vo veku 72 rokov stále skúma pôsobenie svojho otca počas 2. svetovej vojny.
Vladimir Petrović je výskumný pracovník, ktorý sa podrobne zaoberá prácou haagskeho tribunálu a neprekvapuje ho, že deti v Srbsku sa rodičov radšej nepýtajú, či boli zodpovední za vojnové zločiny.
Poukazuje na to, že srbské úrady už dlho hovoria o tribunáli v negatívnom svetle, keď ho najprv označili za protisrbskú inkvizíciu, potom za nutné zlo, a spoluprácu so súdom vnímajú ako cenu za to, že Srbsko bude môcť byť prijaté do hlavných medzinárodných štruktúr.
Ďalej poznamenáva, že prieskumy ukazujú, ako Srbi nie sú dostatočne informovaní o práci tribunálu, ale aj tak majú o ňom veľmi negatívnu mienku. Hovorí, že súdy, médiá a vzdelávací systém zlyhali a nespochybnili verejne rozšírené názory na vojnu a vojnové zločiny.
„Ak k tomu všetkému pridáme tradičný model nespochybňovania autorít ako v rámci štátu tak aj rodiny, sme tam, kde sme," hovorí Petrović, ktorý pracoval pre Ústav pre štúdium vojny, holokaustu a genocídy v Holandsku a momentálne je zamestnaný v Ústave pre súčasné dejiny v Belehrade.
Výskumníčka slovinskej neziskovej organizácie Mierový inštitút Jovana Mihajlović-Trbovc hovorí, že podľa prieskumov Srbi, Chorváti ako aj Bosniaci majú tendenciu považovať svoj národ za najväčšie obete balkánskych vojen v 90. rokoch minulého storočia a preto len ťažko dokážu prijať, že ozbrojené zložky ich štátu páchali vojnové zločiny.
Dodáva, že pre deti obžalovaných z vojnových zločinov je ešte ťažšie vyrovnať sa s touto myšlienkou, keďže majú k obvineným veľmi blízky vzťah.
Maja je zubárkou v Belehrade. Na rozdiel od ostatných detí obžalovaných, ktoré nám poskytli rozhovor, ona sa svojho otca priamo spýtala, či je vinný za to, z čoho ho obviňujú.
Jej otec Radivoje Miletić, generál bosnianskosrbskej armády, bol obžalovaný zo zločinov súvisiacich s neslávne známym masovým zabíjaním tisícok moslimských mužov a chlapcov v Srebrenici v roku 1995, ktoré tribunál vyhlásil za genocídu.
Sedíme v hlučnej kaviarni v belehradskom parku Šumice. Maja spomína, že vyniesli rozsudok nad jej otcom krátko nato, ako jej matke diagnostikovali rakovinu, a minie celý balík hygienických vreckoviek, keď si utiera slzy.
Ďalej spomína, ako jej obvinenia pripomenuli film o žene, ktorá sa po 2. svetovej vojne podobne ako Beate Niemannová dopátra faktov o nacistickej minulosti svojho otca. Maju však upokojilo, keď jej otec povedal, že je nevinný.
„Úplne mu verím,“ hovorí.
Maja sa dokonca objavila na súdnom procese so svojím otcom a pred súdom vypovedala, že 10. júla 1995 bol na oslave jej osemnástych narodenín a ostal doma aj nasledujúci deň, keď Srebrenica padla do rúk srbských ozbrojencov. Po výpovedi sa v svedeckej miestnosti zrútila.
Obžaloba proti Miletićovi však zahŕňala dlhšie obdobie než samotný priebeh operácie v Srebrenici, z ktorej plánovania bol tiež obvinený. Majino svedectvo nezabránilo, aby jej otca uznali vinným.
Keď mal byť v júni 2010 vynesený rozsudok, Maja znovu pricestovala do Haagu. Bola si taká istá oslobodzujúcim rozsudkom, že so sebou vzala aj obe dcéry. Staršia mala tri roky a mladšia osem mesiacov.
„Keď som počula 19 rokov odňatia slobody pre otca, napadlo mi, že sa museli pomýliť,“ hovorí Maja a opisuje účinok verdiktu ako elektrický šok.
Miletić bol uznaný vinným z vraždy, prenasledovania a zločinov proti ľudskosti. Tribunál zistil, že pomáhal pri realizácii zločinného plánu známeho ako Rozkaz 7 zaútočiť na oblasti pod ochranou OSN a vyvolať „neznesiteľnú situáciu úplnej neistoty bez akejkoľvek nádeje ďalšieho prežitia alebo života“ pre Bosniakov žijúcich v týchto oblastiach.
Proti rozsudku sa odvolal, ale 30, januára tohto roku jeho vinu potvrdili a trest odňatia slobody mu znížili len o jeden rok.
Maja spomína, že po vynesení rozsudku v roku 2010 sa viac krát pokúšala hovoriť s jeho právnikmi: „Žiadala som ich, aby mi povedali, že je naozaj vinný! Aby mi ukázali dôkaz, že to všetko sa dialo s jeho vedomím!“
Ďalej opisuje, ako „vybuchla“, keď právnici trvali na tom, že proti jej otcovi neexistuje dôkaz.
„Mala som sto chutí ich všetkých troch prizabiť, lebo ak neexistuje dôkaz, ako je možné, že dostal 19 rokov? To som jednoducho nedokázala prijať,“ hovorí.
Dodáva, že určitým spôsobom by bolo pre ňu ľahšie, keby bola presvedčená o otcovej vine.
„Dokázala by som s tým žiť. Ak je človek vinný, musí si odpykať svoj trest.“
Titulná fotografia: Mićo Stanišić a jeho dcéra Bojana pri oslave narodenín. FOTO: Archív rodiny
Za preklad ďakujeme Martinovi Sokolovi z jazykového centra the Bridge.
Tanja Matic je reportérkou tlačovej agentúry SENSE a zaoberá sa Medzinárodným trestným tribunálom pre bývalú Juhosláviu v Haagu. Tento článok vznikol v rámci balkánskeho novinárskeho spolku Balkan Fellowship for Journalistic Excellence podporovaného nadáciami ERSTE Stiftung a Open Society Foundations v spolupráci s Balkánskou sieťou investigatívnych reportérov (BIRN). Tanja Matic
Ak sa Vám páčila fotoesej, podporte kvalitnú tvorbu MONO magazínu ešte dnes:
© Všetky práva vyhradené, publikovanie a ďalšie šírenie časti alebo celého obsahu akýmkoľvek spôsobom bez predchádzajúceho písomnéhosúhlasu je výslovne zakazaný bez ohľadu na uvedenie či neuvedenie zdroja.
© All rights reserved.