Srebrenica: Krv už zaschla, slzy ešte nie

Srebrenica: Krv už zaschla, slzy ešte nie

TEXT A FOTO: Adrián Švec

Vo väčšine domov v Srebrenici žijú ženy – ich muži a synovia sú mŕtvi, mladí odišli. A zvyšní – tí sa aj 20 rokov od masakry boja do mesta vrátiť.

Malou kuchyňou s výhľadom na bývalú fabriku na cigarety sa začína šíriť vôňa tureckej kávy. Počas obliehania Srebrenice žilo v dome 65-ročnej Fatimy vyše 30 ľudí. Uchýlili sa sem z okolitých dedín v nádeji, že tu budú v bezpečí pred postupujúcimi srbskými jednotkami, ktorých tlak sa zintenzívnil v údolí rieky Driny.

Fatima Husejnović ušla zo svojho domu 8. apríla 1992 spolu s mužom Mehom, synom Admirom a dcérou Admirou do Tuzly. Stalo sa tak hneď potom, ako sa Željko Ražnatović, fanatický srbský nacionalista známy aj pod prezývkou Arkan, usídlil spolu so svojími jednotkami v Bratunaci, len 11 kilometrov severne od Srebrenice.

Tigri, ako tieto polovojenské jednotky nazývali, boli prvotriedni žoldnieri, mimoriadne disciplinovaní a dobre trénovaní. Nosili zelené uniformy, na hlavách kukly, prípadne čierne slnečné okuliare. Vraždili najmä mužov, ženy znásilňovali a kopali do mŕtvych tiel. U bosniackych moslimov boli nenávidení a šírili strach.

Moje prvé kroky vedú na policajnú stanicu. Musím sa zaregistrovať, uviesť miesto, kde a ako dlho budem bývať. V ruke žmolím papierik od Fatimy: Ja sam saddošao ostajem 3 noči do nedelje, spavam na adresž…. Pred stanicou stojí hliadka – traja chlapi s ruskými kalašnikovmi na chrbte a rakúskymi Glock-mi za opaskom. Prechádzam dlhým parkoviskom a dávam si pozor, aby boli moje ruky pokojné a viditeľne pri tele. Kráčam nenásilne, ale priamo. Opatrnosť by bola vnímaná podozrivo. Nepáčim sa im.

Jeden zo strážnikov mimovoľne pokladá pravú ruku na samopal na chrbte. Včera na policajnú stanicu vo Zvorniku, len 50 kilometrov od Srebrenice, vtrhol 24-ročný mladík, vykríkol Allahu Akbar, a predtým, ako ho zastrelili, zabil jedného policajta a dvoch vážne zranil. Vysvetľujem dôvod mojej návštevy a siaham do batohu pre pas a iné dokumenty. Mojim rukám znenazdajky pomáha roztvoriť batoh aj chladná hlaveň kalašnikova.

Lavína krvavých udalostí v Juhoslávii sa spustila 25. júna 1991, keď Chorvátsko a Slovinsko vyhlásili svoju nezávislosť. Takmer okamžite Juhoslovanská národná armáda napadla Slovinsko, odpor bol však väčší ako sa očakávalo. Pozornosť sa preto po desiatich dňoch presunula na chorvátsky Vukovar.

Ani nie o rok neskôr vyhlásila nezávislosť aj Bosna a Hercegovina a juhoslovanská armáda tam s podporou srbských milícií a polovojenských skupín zakročila tiež. Vtedajší srbský prezident Slobodan Miloševič tvrdil, že chce len ochrániť srbské obyvateľstvo, aby sa nezopakovala turecká nadvláda nad Bosnou zo 14. a 15. storočia, keď mnoho obyvateľov konvertovalo na islam. Poslal preto do údolia rieky Driny vojakov.

Na jar roku 1993 je Srebrenica preplnená, žije tu asi 40-tisíc ľudí, väčšinou utečenci. Pred vojnou nemalo mesto viac ako 5-tisíc obyvateľov. Na konflikt na Balkáne sa začína sústrediť pozornosť sveta. Začiatkom marca prichádza do Srebrenice francúzsky generál Philippe Morillon, veliteľ vojenských jednotiek OSN, aby vyjednal vstup humanitárnej pomoci do mesta. Spolu s konvojom belgických vojakov plánovali odzbrojenie mesta a jeho vyhlásenie za „bezpečnú zónu“. Keď generál odchádzal, obkolesili ho zúfalé ženy a deti, žiadajúce pomoc. Morillon potom vystúpil pred davom a z druhého poschodia mestskej pošty vyhlásil: „Vy všetci ste teraz pod ochranou OSN... Nikdy vás neopustím.“ O týždeň sa do mesta vrátil – aj s humanitárnou pomocou.

Bezpečnostná rada OSN vyhlasuje 16. apríla 1993 rezolúciou 819 Srebrenicu za „bezpečnú zónu“. Jednotky OSN zabezpečujú dodávky humanitárnej pomoci, vojaci NATO chránia mesto. Do mája asi 750 kanadských aj holandských vojakov obsadzuje Srebrenicu a odzbrojujú moslimské jednotky, ktoré chránia mesto.

♦

Dula je jedna z mnohých reštaurácií v Srebrenici. Bez presných inštrukcií by ste ju márne hľadali v nenápadnej uličke pod lesom. Vyzerá skôr ako pristavaná garáž k domu s malou terasou, z vnútra ako tmavá obývačka. Keď si sadnem z lietacích dverí vychádza energický, asi 60-ročný majiteľ a bez otázky predo mňa kladie popolník. Menu tu nepotrebujú, môžem si objednať, čo len chcem. Všetko majú. Aj čevapi, aj pitu. Spoločnosť mi robí starší pán s hnedým kovbojským klobúkom na hlave.

Po chvíli do miestnosti vchádzajú dvaja policajti, jedného už poznám, takže si vymeníme krátky pozdrav. Najskôr smerujú do kuchyne objednať si a až po krátkom rozhovore si sadajú do časti reštaurácie s látkovou pohovkou a malým konferenčným stolíkom priamo pod televízorom. Všetkých nás spájajú tri veci. Ticho, fľaškové pivo Jelen a nemo dymiace cigarety.

Len pár desiatok metrov od reštaurácie je dom Fatimy, z ktorého v apríli 1992 aj s rodinou ušla. Do Tuzly na severe Srbskej republiky prišli po desiatich dňoch, kde bývali v stanovom mestečku pre utečencov. Fatimin muž Meho Husejnović bol vzdelaný; predtým pracoval ako riaditeľ pobočky banky. Opúšťa však Tuzlu, ženu a dve deti, aby našiel svojich rodičov. Dúfal, že ich možno nájde medzi utečencami v Potočari, päť kilometrov od Srebrenice. Išiel pešo, tak ako ďalších asi sto ľudí s ním. Medzi Vlasenicou a Ružnou Vodou, v tmavom lese, ich napadli a zajali srbské vojská. Do Srebrenice dorazilo len 37 ľudí. Meho nie. V novembri 1994 zavolali Fatimu do kancelárie patológa Zdena a v čiernom vrecku jej odovzdali pozostatky jej muža. Pochovala ho 26. 11. 1994 v Tuzle. Srebrenica bola stále veľmi nebezpečná.

„Ak by sa, nedajbože, zopakovalo to, čo sa stalo v roku 1992, pokús sa zachrániť môjho syna Admira a jeho rodinu. Ja nie som dôležitá, iba on je,” hovorí mi Fatima so slzami v očiach a jej trasúce sa ruky stískajú tie moje.

Pozostatky jej muža boli súčasťou výmen v roku 1994. Dvadsať jeden Srbov vymenili za 21 bosniackych moslimov. Srbi boli živí. Moslimovia v čiernych vreciach.

Útok na Srebrenicu začal 6. júla 1995. Jednotky Srbskej republiky ostreľovali moslimské pozície aj holandských vojakov. O štvrť na päť, 11. júla, vstupujú do mesta jednotky Drinskí vlci a brigády Zvornik, Bratunec aj 10. útočná jednotka.

Generál Ratko Mladić aj s ďalšími generálmi prechádzajú víťazoslávne mestom. „Tu stojíme, 11. júla 1995, v srbskej Srebrenici, v podvečer veľkej srbskej oslavy. Konečne nadišiel čas na pomstu Turkom v tejto časti sveta,” vyhlasuje Mladić v bosniansko-srbskej televízii.

Ešte v ten istý večer desiatky tisíc žien, detí, starých ľudí a malé množstvo mužov opustili mesto a vydali sa na pochod do päť kilometrov vzdialeného Potočari, pod ochranu holandských jednotiek na základni OSN. Asi 15-tisíc mužov sa sformovalo na severe enklávy a z Jaglići sa pustili na nočný, 55-kilometrový pochod do Tuzly. Tretina boli vojaci, zvyšok civilisti. Počas pochodu ich napádali a ťažkou technikou ostreľovali srbské jednotky. Do Tuzly prichádza len zlomok – asi 4700 mužov.

Asi sto mužov popravia v Potočari, vo fabrike na zinok. Tá je vzdialená od holandskej vojenskej základne len pár sto metrov. Niektorých zastrelia ešte predtým, ako dosiahnu cieľ. Zvyšných odvezú do škôl, športových a továrenských hál, kde ich popravujú.

Prinášať kvalitnú žurnalistiku o dôležitých témach je cieľom MONO. Podpor nás.

♦

Fatimina mama Rukija má 87 rokov. Skrýva si pramienok sivých vlasov pod tkanú hnedú šatku a proti vetru sa pozerá na kopce obopínajúce jej dom. „Odtiaľto som videla tank, na vrchu toho kopca, toho vysokého… tam… Odtiaľ na nás strieľali. To je vzdialenosť, však? Tu som stála, pozerala som sa na ten tank. Oni ma videli, pozerali sa na mňa. A v tom som počula ranu. Silnú ranu. Odskočila som do kamennej pivnice,” hovorí a stále uprene hľadí na kopec.

Jej dom je prázdny. Na prízemí mávali s mužom malú reštauráciu. Prvé poschodie ukrýva päť izieb. Všetky sú zariadené v tradičnom štýle, farebné vyšívané šatky visia na stene nad hnedým sektorovým nábytkom, nad posteľou prikrytou dekou, stolíkom s umelou kvetinkou v rohu. Ale niečo im chýba. Akoby v nich nikto nebýval. Akoby boli pripravené pre niekoho, kto sa má neočakávane vrátiť. Je to skutočnosť väčšiny srebrenických žien. Veľké domy na noc ukrývajú len jednu starú ženu. Je ich plná Srebrenica. Muži boli povraždení, deti sa už nikdy nevrátili. Tie ženy, ktoré odmietli zostať vo vybudovaných utečeneckých táboroch, sa vrátili do rodných domov, za dotácie ich opravili a bolestne znášajú samotu.

Popol z jej cigarety poháňaný vetrom jej poskakuje po veľkých vráskavých rukách. Usmieva sa.

„Koniec koncov, pre mňa sa všetko skončilo dobre. Moje deti sa rozpŕchli po svete ako utečenci, zostala som sama, ale to je dobre. Je to dobre. Alhamdulillah (vďaka Bohu).“

Ako vidia deti vojnové zločiny svojich otcov obvinených pred haagskym tribunálom

♦

Vojna v Bosne oficiálne skončila 14. decembra 1995. Po štyroch rokoch zanechala za sebou desaťtisíce mŕtvych alebo nezvestných Bosniakov a viac ako dva milióny utečencov. Mierová dohoda, ktorú podpísali prezidenti Bosny, Chorvátska a Srbska pod americkým dohľadom, povolila nasadenie 60-tisíc vojakov NATO, z toho 20-tisíc amerických. Medzinárodné jednotky IFOR mohli zase odvádzať podozrivých z vojnových zločinov, ale to iba v prípade, ak by s nimi prišli do kontaktu alebo ak by bránili nasadeniu medzinárodných síl.

Holandské jednotky opustili základňu v Potočari 21. júla 1995. O dva dni neskôr usporiadal v Záhrebe holandský korunný princ Willem Alexander spolu s vysokými armádnymi predstaviteľmi oslavu pre vojakov, na ktorej hrala 42-členná skupina skladby Glenna Millera.

Na oslave holandský plukovník Thomas Karremans opisoval útok na srebrenickú enklávu ako „bravúrne plánovanú vojenskú operáciu“. Spomenul takisto, že generál Ratko Mladić je „veľmi šikovný veliteľ, ale nie gentleman“. Že počas obliehania sa srbským jednotkám podarilo z holandskej základne ukradnúť vojenské vybavenie, modré prilby aj zbrane a že jeho muži boli svedkami brutalít. To, že pri základni v Potočari videli zmrzačené telá, už nespomenul. Ani to, že jeho zastupujúci veliteľ 17. júla podpísal deklaráciu, že evakuácia moslimov bola prevedená v zhode s „medzinárodnými ľudskými právami”.

Dva dni po konferencii pre novinárov Medzinárodný trestný tribunál pre bývalú Juhosláviu v Hágu na verejnom pojednávaní odsúdil Ratka Mladić a Radovana Karadžiča za vojnové zločiny spáchané v Bosne.

V máji 1996 vyslal tribunál dvoch mužov, aby vyšetrili vykopávky masových hrobov pri Vukovare v západnom Chorvátsku a štyroch ďalších mužov na vykopávky objavené v kopcoch obklopujúcich Srebrenicu. Počas nasledujúcich šiestich mesiacov doktori Haglund a Thomson spolu s bostonskou mimovládkou Lekári pre ľudské práva zhromaždili viac ako 90 forenzných vedcov z 19 krajín. Išlo o najväčší medzinárodný forenzný vyšetrovací tím pre vojnové zločiny v histórii.

Tribunál súdi dodnes - skladá sa z 23 sudcov z 22 krajín s rozpočtom 200 miliónov dolárov, z čoho asi 50 sú dobrovoľné príspevky. Je to cena za poznanie pravdy a spravodlivosť. Pravdy, že otcovia, synovia, starí rodičia nežijú, ale sú identifikovaní forenznými vedcami a pozostalí ich môžu dôstojne pochovať a uzavrieť túto bolestnú kapitolu života. Spravodlivosť, že ľudia páchajúci genocídu budú odsúdení.

Ani dvadsať rokov po srebrenickom masakri ešte spravodlivosť nedobehla všetkých. Ratko Mladić a Radovan Karadžić sú za činy v Bosne a Hercegovine obvinení z jedenástich prípadov genocídy, zločinov proti ľudskosti, porušenia vojnového práva a vojnových zvyklostí. Rozsudok v prípade Mladić sa očakáva v júli 2016 a v prípade Karadžić v októbri 2015.

Je skoré poobedie a vzduch je ťažký; bude pršať. Kráčam prázdnou, strmou uličkou vedúcou z Fatiminho domu smerom do mesta. Nie je jediná strmá a rozhodne nie jediná prázdna v Srebrenici. Ľudia tu žijú osamelo, uzatvorení vo svojich domovoch, dvoroch. Niekedy sa medzi sebou zdravia vrúcne (najmä tí, ktorí sa sem občas vracajú a nachádzajú svojich známych z dávnych rokov pred vojnou), niekedy sa nezdravia, s pohľadom upretým do zeme kráčajú vlastným smerom.

Sadám si do kaviarne s výhľadom do ulice a usmievavý 20-ročný Jovan sa ma lámanou angličtinou pýta, čo si želám. „Tureckú kávu.“ Po chvíli prichádza a ponúkam mu stoličku hneď pri mne, aj s cigaretou. Jovan sa rozhovorí, tvrdí, že sa má dobre. Ako čašník zarobí 400 konvertibilných mariek (asi 200 eur), ale chcel by odísť. Do Nemecka alebo najlepšie do Ameriky. Zvyšky rodiny má prakticky roztrúsené po celom svete. Priateľku nemá už tri mesiace. Rozišli sa, bola z Bratunaca. Vyzvedá viac o mojom živote. „Máš dievča?“ „Mám, krásne.“ „Vezmeš si ju raz za ženu?” „Áno, rád by som,“ usmievam sa.

Ulicu začínajú kropiť veľké kvapky dažďa. Musím ísť. Pýtam sa Jovana, koľko som mu dlžný za kávu. „Nič, to je na mňa,” odpovedá. „Nie-nie, ty si mladý a potrebuješ peniaze na cestu do Ameriky,” hovorím mu. „Nie-nie, ty potrebuješ peniaze na tvoju svadbu!” vraví Jovan. Smejeme sa… Smejem sa prvýkrát, odkedy som prišiel. Smejeme sa tak nahlas, že na náprotivnom dome sa otvára okno a vykúka z neho hlava staršej ženy v šatke, ktorá si nás so záujmom obzerá. Smiech tu nie je bežný.

Fatimin mesačný dôchodok je v prepočte asi 165 eur. Päťdesiat posiela každý mesiac svojej dcére, ktorá žije v Sarajeve a s ktorou nemá žiadny kontakt. Dcéra sa vyhráža, že ak nebude dostávať aspoň 50 eur, príde s políciou a vyžiada si prepísanie štvrtiny hodnoty domu na ňu.

Po zaplatení všetkých poplatkov za vodu, elektrinu, smeti, liekov na tlak a dreva jej zostáva 65 eur na mesiac. Približne dve eurá na deň. Žije sama v dvojposchodovom dome. Tak ako jej matka Rukija Hasićová na druhom konci Srebrenice. Na otázku, prečo nebývajú spolu a nepredajú jeden dom, odpovedá: „A kto by ho kúpil? A mama by asi nechcela… A ja tiež nie,“ usmeje sa.

Srebrenica má dnes asi tisíc obyvateľov. Veľká časť domov je obývaná tak ako ten Fatimin a Rukijin. Jedna žena na dom. Muži sú mŕtvi a mladí sa rozutekali po celom svete.

Srebrenica nie je ako Sarajevo s plnými ulicami turistov, butikmi, filmovým festivalom, kde sa občas ukáže aj Angelina Jolie. Niektoré domy sú opravené, na niektorých iba predné fasády. Väčšina prázdnych, nedotknutých po vojne. Srebrenica je zabudnutá. A je zabudnutá úmyselne. Ľudia sa sem boja chodiť. Boja sa sem chodiť aj ľudia zo Sarajeva. Boja sa pocitov, spomienok, boja sa toho, čo sa tu stalo, čo by tu uvideli, na čo by si spomenuli. Päťdesiatročná Elvedina zo Sarajeva v Srebrenici po vojne ešte nebola: „Nenašla som odvahu. Možno tam raz zoberiem svoje deti, keď trochu vyrastú. Ale ešte nemôžem...“

Do Potočari dorazí 11. júla tohto roku 136 urien s pozostatkami, ktoré sa podarilo v uplynulý rok identifikovať. Ešte aj dvadsať rokov od ukončenia vojny každý rok identifikujú ďalšie a ďalšie obete z masových hrobov.

.

Je jedenásť hodín v noci, posledná dnešná modlitba z mešity nad Srebrenicou zalieva údolie. Je iná ako tie denné. Pomalšia, pokorná, upokojujúca, kolísavá… Akoby chcela upokojiť každodenné emócie uplynulého dňa a pomôcť ľuďom zaspať. Je narušená iba kvílením psov a zvukom zámku na železnej mreži na Fatiminom dome. Fatima sa vždy zamyká. Modlitba náhle utíchne a Srebrenica sa ponorí do šera a ticha. Aby nabrala silu na ďalší deň.

♦

„Dnes v noci, ďaleko odtiaľto, v miestach, ktoré sú čoraz viac spojené s tým, čo sa deje v Srebrenici, sa moja mama prebudí zo spánku, v delíriu zavolá meno svojho syna, ktorý už nie je. A dobrá, stará žena nevie či je mučená nočnou morou, alebo je to súčasť reality.

Nočná mora a realita sa stali tak prepletené, že sa nedá rozlíšiť jedna od druhej.

A dobrá úbohá žena nevie, že jej syn sa stratil v smrti. Že žijem v smrti. Alebo možno vie? Alebo možno vie lepšie ako ja sám?

Keby ma nemala, bolo by jej lepšie. Keby som sa narodil bez mamy, bolo by mi lepšie.

Je lepšie byť kurvou ako matkou. Ale na druhej strane, aj kurva je zároveň matkou. Matka, bolo by ľahšie pre nás oboch, keby sme nemali jeden druhého.”

(Isnam Tajlić, The story of Srebrenica, 2011, Libris, Sarajevo)